Od spaľovne k modernému ZEVO
S výstavbou zariadení na spaľovanie odpadu sa začalo koncom 19. storočia. Ich jedinou úlohou bola sanitácia odpadu, teda jeho hygienické zneškodnenie. Výstavba spaľovní bola motivovaná epidémiami cholery, ktoré zúrili v husto osídlených mestách západnej Európy.
Prvým zariadením svojho druhu bola spaľovňa vo Veľkej Británii v meste Nottingham postavená v roku 1874. Už vtedy vznikali spoločnosti, ktoré sa venovali vývoju a výstavbe spaľovní (vtedy nazývané ako „destructor“), z ktorých niektoré sú známe dodnes (napr. Babcock alebo Manlove). Po Veľkej Británii nasledovali USA a Kanada. Prvá americká spaľovňa bola postavená v New Yorku v roku 1885. V Nemecku bola prvá spaľovňa uvedená do prevádzky v Hamburgu v roku 1895.
Zaujímavosťou je Dánsko, kde bola v roku 1903 postavená prvá prevádzka, ktorú pokojne môžeme označiť ako predchodcu ZEVO (Zariadenie na energetické využitie odpadu). Zariadenie vo Frederiksbergu v Dánsku bolo od začiatku koncipované na výrobu elektrickej energie, tepla a pary do blízkej nemocnice, starobinca a kúpeľov. Dĺžka rozvodov pary merala až 8 500 metrov. Zároveň išlo o jeden z prvých centrálnych rozvodov tepla v Európe.
V našom regióne je zaujímavé prvenstvo zariadenia v Brne z roku 1905. Zariadenie bolo schopné za hodinu vyrobiť 220 kW elektrickej energie. Spaľovací proces trval 45 minút, keď v desaťminútových intervaloch prichádzalo k spracovaniu odpadu s hmotnosťou 60 – 80 kg. Výsledkom bola škvara, ktorá tvorila asi 50 percent pôvodného objemu odpadu. Tá následne putovala do chladiacej veže a drvičky, kde sa napokon preosiala. Získaný materiál sa potom predával stavbárom a betonárom.
Dlhodobo išlo o jedinú prevádzku tohto typu v celom Rakúsko-Uhorsku. Slúžila až do roku 1941, keď bola definitívne uzatvorená. Na konci 2. svetovej vojny bolo zariadenie vrátane blízkej elektrárne zbombardované.
Zariadenia tej doby ešte nemali jednotný dizajn a energiu zo spaľovania odpadu využívali rôznym spôsobom. Elektrina sa používala hlavne pre vlastnú spotrebu či pre napájanie čerpadiel kanalizačných systémov. Inokedy zase pre vykurovanie alebo dokonca nabíjanie elektrických vozidiel na zvážanie odpadu (Veľká Británia okolo roku 1920).
Ak sa pozrieme na energetickú efektívnosť vtedajších zariadení, mohli by sme byť prekvapení, aká nízka bola v porovnaní s dnešnými. Vtedajšie technológie z jedného kilogramu odpadu vyrobili 70 Wh elektrickej energie, dnešné zariadenia vyrábajú okolo 267 Wh, okrem toho však ešte produkujú 2 500 Wh tepla pre dodávku do distribučnej siete (SAKO Brno). Tieto zariadenia vypúšťali znečisťujúce látky priamo do ovzdušia a negatívny dosah na životné prostredie bol zmierňovaný len výškou komína. Zaujímavosťou je opätovne Dánsko, ktoré zaviedlo niektoré moderné metódy čistenia spalín už začiatkom 20. storočia.
Mnohé z vtedajších zariadení preberali trendy nielen v oblasti technologického spracovania emisií, ale kládli dôraz aj na aplikáciu moderných architektonických postupov do estetického vzhľadu stavby. Jedným z najznámejších príkladov je zariadenie v austrálskom Sydney, ktorého dizajn vznikol v ateliéri slávneho architekta Waltera Burleya Griffina. Budova v mestskej časti Willoughby bola uvedená do prevádzky v roku 1934 a slúžila svojmu účelu až do šesťdesiatych rokov 20. storočia.
Vzhľadom na prudký ekonomický rozvoj západnej Európy sa v šesťdesiatych rokoch 20. storočia zvýšilo množstvo odpadov produkovaných obyvateľstvom a priemyslom. V oblasti veľkých miest súčasne nastal nedostatok priestoru na budovanie skládok odpadu. Začalo sa s výstavbou zariadení na energetické využitie odpadu v podobe, v akej ich poznáme dnes. Tieto zariadenia začali používať prvé technológie na čistenie spalín. Tie sa orientovali hlavne na tuhé znečisťujúce látky (elektrostatické odlučovače), no objavovali sa i prvé aplikácie pre odstraňovanie plynných látok (SO2, HCl).
V rámci bývalého Československa sa s výstavbou zariadení na energetické využitie odpadu začalo uvažovať začiatkom 70. rokov 20. storočia. Prvým vybudovaným zariadením bolo bratislavské (1978), nasledovali zariadenia v Brne (1989) a Košiciach (1990). Pražské zariadenie bolo stavané zároveň s košickým, ale spoločenské zmeny v roku 1989 spôsobili posun začiatku prevádzky až do roku 1998. Všetky vtedajšie zariadenia v Československu mali jednotný dizajn, ktorý bol však už počas ich výstavby značne zastaraný.
Prelom nastal v roku 2000, keď bola uverejnená smernica EC 2000/76/EC O spaľovaní odpadu, ktorá zjednotila pravidlá v rámci celej Európskej únie a zaviedla prísne limity pre emisie do ovzdušia, ktoré postupne prebrali do svojej legislatívy všetky krajiny únie vrátane Slovenskej republiky. Štandardom sa stali súčasné sofistikované systémy čistenia spalín. Potreba dodržiavania na to obdobie extrémne prísnych limitov si vyžiadala vývoj nových technológií, ktoré doteraz nie sú štandardom iných spaľovacích zariadení, ide hlavne o systémy na odstraňovanie dioxínov a ťažkých kovov.
Ďalším dôležitým míľnikom bolo vytvorenie dokumentu BREF, ktorý je súčasťou európskej legislatívy. V roku 2006 tento dokument zhrnul všetky najnovšie poznatky z oblasti najlepších možných technológií (BAT – Best Available Technology) a tým zaviedol aj jednotné pravidlá pre dizajn a prevádzkovanie zariadení na energetické využitie odpadu. Týmito nariadeniami sa povinne riadi viac ako 500 európskych zariadení ZEVO vrátane dvoch slovenských v Košiciach a Bratislave. V súčasnosti Európska únia vydala nové štandardy a techniky BAT, ktoré opätovne sprísňujú limity a zavádzajú ešte prísnejšie nakladanie s odpadom v ZEVO. Tieto štandardy budú prijaté do konca roka 2019 aj v Slovenskej republike a všetky nové, ale aj existujúce prevádzky sú povinné sa nimi riadiť.
Ako bude vyzerať ZEVO v blízkej budúcnosti? Pozrite si video s vizualizáciou futuristického zariadenia, ktoré sa momentálne stavia v čínskom Šen-čene.
